Zákon o zlučovaní špeciálnych a bežných škôl straší českú verejnosť

Neviem, či ste to postrehli, ale od 1.septembra 2016 sa  v českej republike dostane do platnosti zákon o inklúzií (zlučovaní) špeciálnych škôl s bežnými školami. Zmeny, ktoré má priniesť, desia nielen rodičov zdravotne postihnutých detí, ale aj riaditeľov špeciálnych i bežných škôl. Rodičia sa boja, že ich deti budú ostatné deti šikanovať pre ich postihnutie. Riaditelia a pedagógovia sa obávajú toho, ako to bude prebiehať a ako to budú  na ich školách zvládať. Nesúhlasí s tým ani širšia verejnosť a búrlivá dvojročná diskusia ohľadom tohto zákona stále neutícha.

Zákon o inklúzií, aby sme použili čo najodbornejší pojem, je zložitý zákon a jeho interpretácia nie je jednoduchá. Preto sa na internete môžete stretnúť s častými dezinterpretáciami ako:„tým deťom je diagnostikovaná nejaká vada a všetci sa budú musieť tváriť, že je to v poriadku“ alebo „nepáči sa mi, že rodičia detí s hendikepom  nemajú možnosť rozhodovať, ktorú školu pre svoje dieťa vyberú“. Nemyslím si, že  naučiť sa tváriť, že tie deti sú úplne v poriadku je zmyslom tohto zákona. Tieto deti potrebujú špeciálny prístup a pozornosť, ktorá samozrejme záleží od stupňa ich postihnutia. Nie je ale dobré, že sú spoločnosťou tak vylučované. Samozrejme, že toto celé bude zložitý dlhodobý proces, ale bolo by pekné, keby sa časom vybudovala voči deťom s postihnutím  v spoločnosti klíma tolerancie a rešpektu, akú si tieto deti zaslúžia. Pomohlo by to nielen im, ale aj trhu práce.

Zákonom o inklúzií sa nezavádza doslovné zlučovanie špeciálnych a bežných škôl, má to k tomu ale časom (rokmi) smerovať.

Týmto zákonom sa nemení ani možnosť rodičov zdravotne postihnutých detí (po novom detí so špeciálnymi vzdelávacími potrebami) rozhodovať, kam svoje dieťa pošlú. Bude to prebiehať ako doteraz. Psychológ  a špeciálny pedagóg v Pedagogicko-psychologickej poradni alebo v Špeciálne pedagogickom centre dieťa vyšetria (urobia psychologickú a špeciálne pedagogickú diagnostiku), aby posúdili špeciálne vzdelávacie potreby dieťaťa. Na základe vyšetrenia napíšu správu a odporúčanie pre rodičov ako zákonných zástupcov dieťaťa. Ide o odporúčanie pre zaradenie do vhodnej formy vzdelávania, taktiež odporúčanie o podporných opatreniach pre dieťa, ktoré by mali byť dieťaťu poskytované rodinou a školou, aby sa predišlo zbytočnému zlyhaniu dieťaťa. Rodič môže s týmto odporúčaním súhlasiť, alebo môže dať svoje dieťa vyšetriť v inej poradni či SPC. Ďalšou možnosťou pre rodiča, pokiaľ s danou správou a odporúčaním nesúhlasí, je od 1-9-2016 dať podnet na prešetrenie na revíznom pracovisku. Pracovník revízneho pracoviska môže v poradni alebo v SPC, ktoré správu a odporúčanie vydali, prekontrolovať správnosť postupu pri vyšetrení dieťaťa. Týmto revíznym pracovníkom je psychológ alebo špeciálny pedagóg z iného kraja, než v akom sídli poradňa či SPC. Dôvodom je to, aby nedošlo k nejakej zaujatosti pri prešetrovaní správnosti správy a odporúčania.

Čo zákon o inklúzií vlastne mení?

Ruší osnovy základných špeciálnych škôl o tom, ako pristupovať k deťom s rôznymi typmi hendikepu. V súčasnosti majú špeciálne základné školy rámcový vzdelávací program, ktorého súčasťou je príloha LMP (vzdelávanie detí s ľahkým mentálnym postihnutím).  Táto príloha sa  zákonom zruší a má byť nahradená inou. Deti budú mať od 1.9.2016 priznané rôzne stupne podpory, podľa závažnosti ich špeciálnych vzdelávacích potrieb. Tento stupeň podpory bude stanovený poradenským pracoviskom (poradňou alebo špeciálne pedagogickým centrom). Pritom platí, že prvý stupeň podpory zabezpečuje pre dieťa škola. Vytvorí pre dieťa Plán pedagogickej podpory, ktorý bude obsahovať rôzne opatrenia, ako pomôcť dieťaťu a podporiť ho vo vzdelávacom procese. Tento plán pedagogickej podpory sa bude pravidelne vyhodnocovať. Pokiaľ by sa zistilo, že je pre dieťa nedostačujúci, škola by vyslala rodičov dieťaťa na vyšetrenie do poradne. Tá posúdi, či dieťaťu môže byť pridelený vyšší stupeň podporných opatrení (ktoré si zároveň vyžadujú viac financií pre školu).

Zákon o sociálnom začleňovaní postihnutých detí zavádza totiž 5 stupňov podpory:

1.stupeň-akútny problém, ťažká situácia v rodine, ktorá zasahuje do procesu vyučovania

2.stupeň-deti s hraničnou inteligenciou, s psychickými poruchami alebo s problémom sa dorozumieť

3.stupeň-ľahšie telesné postihnutia, ľahšie sluchové a zrakové postihnutia a ľahšie mentálne postihnutia

4.stupeň-slepé a nepočujúce deti, stredne ťažké a ťažké mentálne postihnutie, autizmus a imobilnosť

5.stupeň-hlboká mentálna retardácia a ťažké zdravotné postihnutie

Ďalším cieľom zmeny školského zákona je upúšťanie od diagnóz u dieťaťa, a zameranie sa na stupeň podpory pre dané dieťa. Po novom už nepôjde o dieťa s ľahkým mentálnym postihnutím, ale o dieťa so špeciálnymi vzdelávacími potrebami, ktorému je priznaný určitý stupeň podpory vo vzdelávaní.

Prečo tento zákon Ministerstvo školstva ČR zaviedlo? A akú má šancu na úspech?

Dôvodom uvedenia tohto zákona do praxe bol prípad 18 rómskych detí českej národnosti, ktoré v roku 2000 podali sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu z dôvodu, že boli diskriminované tým, že ich neprávom zaradili do špeciálnych škôl a nemali možnosť sa vzdelávať ako iné deti. Súd v Štrasburgu im to uznal a vysúdili od Ministerstva školstva ČR peknú sumičku peňazí. Len dvaja ale  vysúdené peniaze naozaj použili na svoje vzdelanie. Faktom ale je, že rómske deti sú zanedbávané rodičmi, ktorí ich neučia farby a iné veci v rámci predškolskej prípravy, ale vychováva ich skôr ulica. Keď s nimi robí psychológ psychologické vyšetrenie zamerané na meranie tzv. akademickej inteligencie, tieto deti v testoch zlyhávajú. Nemajú totiž akademickú inteligenciu, ale majú často väčšiu praktickú inteligenciu, ako ich rovesníci. Zaraďovanie do formy vzdelávania prebieha aj podľa úrovne akademickej inteligencie, keďže práve tá sa požaduje v klasickom vzdelávaní. Pokiaľ by sme chceli riešiť tento problém, vyžaduje si to hlbšiu zmenu v spôsobe vzdelávania (menší dôraz na memorovanie a pod).

Ministerstvo školstva ČR chce týmto zákonom predísť ďalším sťažnostiam, ako bola tá s 18 rómskymi deťmi. Neviem si predstaviť, akú má tento zákon šancu na úspech. V každom prípade, ako som už spomínala je to dlhodobý proces, ktorý bude vyžadovať naozaj veľký finančný balíček od Ministerstva školstva, trpezlivosť pedagógov a školských psychológov zo zavádzaním zmien, spoluprácu rodičov so školou a v neposlednom rade tolerantný prístup zdravých detí k deťom so špeciálnymi vzdelávacími potrebami. Nie je to ale nemožné, napríklad v Anglicku tento spôsob vyučovania už normálne funguje. Na Slovensku to ale nehrozí, máme toľko problémov v školstve, že ani neviem, či takýto zákon je aspoň v poradovníku.